SNM ako miesto práce odborne zdatných a inšpiratívnych ľudí: Edita Bugalová, SNM – Hudobné múzeum


Edita Bugalová: „Bez poznania vlastných koreňov zostaneme stratení." 
Titulná foto: Archív E. B.

Slovenské národné múzeum (SNM), ktorého súčasťou je 18 špecializovaných múzeí po celom Slovensku, nie je len našou vrcholnou štátnou inštitúciou v oblasti múzejnej činnosti. SNM je takisto značkou, ktorej veľkú časť svojho života zasvätilo množstvo profesijne aj ľudsky nesmierne inšpiratívnych osobností. Jednou z nich je Edita Bugalová, riaditeľka SNM – Hudobného múzea, od roku 2018 držiteľka Ceny Jozefa Kresánka za výrazný vedecký prínos v oblasti muzikológie, dlhoročnú aktívnu činnosť v SNM – Hudobnom múzeu a propagáciu slovenskej hudobnej tvorby.

Celý svoj profesionálny život ste zasvätili hudbe. Čím je hudba pre vás?

K hudbe som mala vzťah od detstva, obaja rodičia aj staršie sestry hrali na hudobné nástroje, mamička tiež veľmi pekne spievala. Už od detstva nás vodila do chrámového hudobného telesa, ktoré v trnavskom dóme viedol Mikuláš Schneider-Trnavský; tam som sa naučila spoznávať noty skôr, než som začala navštevovať Hudobnú školu (neskôr ĽUŠ, dnes ZUŠ). Viac ako cvičenie klavírnych etúd a stupníc ma však lákala popmusic, naša generácia bola očarená bítovou hudbou. Naučila som sa hrať na gitare, hrala som v dievčenských skupinách (aj na bicie), spievala som s tanečnou kapelou. Napokon som sa rozhodla pre štúdium hudby, zvolila som si teoreticko-vedné disciplíny (hudobná veda – divadelná veda), lebo na interpretačný smer som nebola dosť vytrvalá. Hudba sa stala súčasťou môjho života. 

V oblasti výskumu sa zameriavate na regionálnu hudobnú historiografiu a osobnosť Mikuláša Schneidra-Trnavského. Prečo by malo súčasné Slovensko poznať a uchovávať pamiatku na Schneidra-Trnavského?

Po absolutóriu brnianskej univerzity som nastúpila do Západoslovenského múzea v Trnave na novovytvorené miesto hudobného historika so zameraním spravovať pozostalosť M. Schneidra-Trnavského. Zhodou okolností bol môj vzťah k nemu znásobený aj tým, že som sa stala manželkou jeho vnuka. Z titulu pracovného zaradenia som sa venovala aj výskumu hudobnej kultúry Trnavy a regiónu, čo určilo aj moje ďalšie profesionálne smerovanie. 

Odkaz našich predkov a všeobecne osobností, ktoré tvorili našu kultúrnu históriu, by sme mali systematicky spoznávať, odkrývať všetky súvislosti, deje a udalosti, pretože bez poznania vlastných koreňov zostaneme stratení. Nedokážeme sa bezpečne orientovať, pomenovať príčiny a následky konania. Najmä v súčasnom globalizovanom svete sa táto „nezakorenosť" prejavuje v názorovej roztrieštenosti, bez schopnosti a tiež ambície artikulovať argumenty. Možno je to dôsledok dlhotrvajúcej absencie výkladu historickej pravdy v priebehu 20. storočia. Tento princíp sa uplatňoval aj pri hodnotení osobnosti M. Schneidra-Trnavského, najmä v oblasti jeho duchovnej tvorby. Pričom práve na tomto poli pre nás zanechal vzácne umelecké dedičstvo. 

Súčasťou Hudobného múzea, ktoré vediete, je aj kaštieľ v Dolnej Krupej. Čo doň priviedlo Beethovena začiatkom 19. storočia? 

S lokalitou Dolná Krupá sa viaže beethovenovská tradícia a to bol aj dôvod, prečo bol dolnokrupský kaštieľ vyčlenený na hudobné účely. Snahy o založenie Slovenského hudobného múzea v Dolnej Krupej v 50. rokoch 20. storočia neskôr vystriedalo rozhodnutie umiestniť v kaštieli Domov slovenských skladateľov, až od roku 2003 sa areál stal súčasťou Hudobného múzea. Panstvo začiatkom 19. storočia patrilo rodu Brunsvikovcov, v monarchii vysokopostavený gróf Jozef Brunsvik v kaštieli pravidelne hostil celú rozvetvenú rodinu a po smrti staršieho brata Antona sa stal akýmsi tútorom jeho dcér, ktoré sa v roku 1799 stali žiačkami Ludwiga van Beethovena. Skladateľov vzťah k Brunsvikovcom je doložený najmä korešpondenciou s Františkom Brunsvikom (ich bratom a synovcom grófa Jozefa), dedikáciou Sonáty mesačného svitu Giuliette Guiccardi (neteri – dcére grófovej sestry), ale pobyt Beethovena v Krupej je neustále predmetom dohadov a skúmania. Dôležitým zdrojom pre nás sú však v rodine Brunsvikových potomkov zachované informácie o tom, že Beethoven Dolnú Krupú navštevoval. Mnohé z nich nám odovzdala pra-pra-pravnučka grófa Jozefa Walburga Shearer-Breitenfeld z Londýna, ktorá kaštieľ navštívila v rokoch 2011 a 2013. 

Ste autorkou scenára k desiatkam hudobných výstav, spomenúť môžeme ešte pred Vaším príchodom do SNM – Hudobného múzea, napríklad výstavy Trnava hudobná, Sto rokov gramoplatne alebo disco nie je novinka či Sieň slávy Dobra, reinštalácia. Organizovali ste mnohé podujatia a konferencie, venované viacerým známym hudobným skladateľom ako Ján Levoslav Bella, Eugen Suchoň či Gejza Dusík. Toto a množstvo iného je dôkazom, že hudba sa stala Vaším životom. Kto Vám vštepil lásku k nej? 

Ako som už spomenula, hudbymilovné rodinné prostredie bolo asi určujúcim faktorom, najviac som milovala, keď sme spoločne muzicírovali. Dnes je hudba pre mnohých skôr pasívnym koníčkom, ja patrím do generácie, kedy sme sa pokúšali obľúbené skladby nielen počúvať, ale si ich aj zahrať. 

To, že jablko nezvykne padať ďaleko od stromu, sa potvrdilo vo Vašej rodine, keďže Vaši dvaja z troch synov sú profesionálnymi hudobníkmi. Dokážete sa pri rodinných stretnutiach nerozprávať o hudbe? Nežiarlili niekedy vaši blízki na hudbu, že Vám príliš zasahuje do súkromia? 

Umelecké nadanie zdedili všetky moje deti, najstarší Mikuláš však viac inklinoval k divadlu, i keď sa rozhodol pre inú profesiu. Štefan a Michal sa dali na dráhu hudobníkov. Pri rodinných stretnutiach, pochopiteľne, nebýva vždy hlavnou témou hudba. Sú však situácie, kedy je táto téma dominantná, ale týka sa to obvykle potreby vzájomných konzultácií. Niekedy som v nich užitočná ja, inokedy moji synovia. Pre mňa je mimoriadne zaujímavé objavovanie teoretických zákonitostí džezu alebo potrebujem rady, ako si zjednodušiť zapisovanie v notografickom programe. Najkrajšie zážitky sú však pre mňa vtedy, ak debaty v našom rodinnom spoločenstve (ktoré je už početné) prerastú do spoločného muzicírovania. V súčasnosti sme však o ne výrazne ochudobnení... Umelecké gény s radosťou vnímam aj u svojich vnúčat. Žiarlivosť na hudbu je u nás neznámy pojem...

Už takmer rok prežívame nielen na Slovensku, ale aj vo svete pandémiu nového koronavírusu Covid-19. Pandémia výrazným spôsobom dopadla aj na fungovanie kultúrnych inštitúcií, vrátane múzeí. Už takmer rok zažívame väčšie či menšie lockodowny. Čo robí odborný pracovník múzea v čase, keď sú jeho dvere zatvorené? 

Prezentácia múzejnej aktivity prostredníctvom výstavných projektov je de facto iba jednou z mnohých činností, ktoré sú v pracovnom portfóliu múzeí. I keď nás to veľmi mrzí, že nemôžeme privítať návštevníkov. O to viac, že zatvoriť sme museli najmä v čase, kedy sme práve v dolnokrupskom kaštieli inštalovali unikátnu výstavu „Pripraviť sa, poklad, štart! Putovanie za hodnotami", ktorú sme s rakúskymi partnermi realizovali v rámci projektu TREASURES – cezhraničná spolupráca Interreg V A SK-AT. Dôležitou prácou múzejníka je najmä dokumentácia, evidencia a elektronická katalogizácia zbierok, čomu sa odborní pracovníci systematicky venujú v rámci home office. Tak isto majú čas na spracovanie výskumných úloh (štúdie, články, príspevky). Samozrejme sa nezastavila ani administratívna práca. Na pracovisku v Dolnej Krupej sa pripravujeme na očakávaný začiatok obnovy kaštieľa, potrebujeme vytvoriť náhradné pracovné priestory, kustódka priebežne poskytuje skeny archívnych pamiatok na ďalšie spracovanie. Pripravujeme online workshop pre projekt TREASURES, spracúvame podklady pre možnosti online prezentácie múzejnej pedagogiky, podklady pre tlač zborníka z muzikologickej konferencie, jednoducho pracovný život v Hudobnom múzeu sa nezastavil. 

Podľa Carla Gustava Junga, ak chce človek kráčať ďalej, musí najskôr prijať kríž na svojej ceste, musí prijať to, čo ho na jeho ceste postretlo. Prijali sme ako spoločnosť podľa vás túto pandemickú skúšku? Keď sa raz skončí, akí z nej vyjdeme? 

Postretlo nás čosi, na čo nikto z nás nebol pripravený. Napriek tomu si myslím, že ľudstvo si o to koledovalo. Človek sa prestal správať ako súčasť prírody, stal sa bohorovným. Chamtivosť presiahla všetky medze, drancovanie pralesov, tony vesmírneho smetia, ekologické katastrofy – jednoducho totálna nerovnováha vyburcovala v našej planéte pud sebazáchovy. V tejto súvislosti mi vždy napadne povzdych mojej omamy, ktorá v 60. rokoch, keď sa schyľovalo k vesmírnej misii Apollo 11, v Trnavčine skonštatovala, že človek nesmie „mondinko bantuvat" (rozumej: mesiačik znepokojovať), lebo to už presahuje jeho kompetencie. A tiež si spomeniem na text jednej z piesní niekdajšej piešťanskej skupiny Slniečko: „šeci kamsi chodzá, len já nemám kam..." Asi nás bolo treba trochu zastaviť, stíšiť... Nuž, nadmieru ma mrzí, že človek sa nie dosť poučil. Namiesto toho, aby sme si nazreli do vlastného vnútra, čím ďalej, tým viac sa rýpeme vo vnútri iných a pojem pokora začína byť už takmer neznámym. Či sa pandémia skončí? Dúfajme v to. Nevylučujem však, že ju nahradí iná, nová, prídu mutácie mutácií... Kiež by sme sa zo všetkého poučili. Bolo by úžasným výsledkom, keby sa človek (západného typu) naučil byť skromným, ústretovým a pokorným...