SNM ako miesto práce odborne zdatných a inšpiratívnych ľudí: Eva Dudková, Etnografické múzeum v Martine


Eva Dudková: "Tradičná kultúra je veľkou súčasťou života mojej rodiny."
Titulná foto: Marián Kramár 

Slovenské národné múzeum (SNM) nie je len vrcholnou štátnou inštitúciou v oblasti múzejnej činnosti na Slovensku, ktorej súčasťou je 18 špecializovaných múzeí po celom Slovensku. SNM je takisto značkou, ktorej množstvo profesijne aj ľudsky nesmierne inšpiratívnych osobností zasvätilo veľkú časť svojho života. Jednou z nich je aj Eva Dudková, ktorá má v Etnografickom múzeu v Martine, patriacom pod SNM-Múzeá v Martine, na starosti zbierku ľudového odevu.

Aktuálne stojíte za veľmi zaujímavou výstavou Na piatok i na sviatok. V čom je táto výstava z vášho pohľadu výnimočná?

Výstava „Na piatok i na sviatok" dokumentuje odievanie v Turci od polovice 19. storočia až do 80-tych rokov 20. storočia. Výnimočná je už len tým, že je zameraná na región, ktorého odevná kultúra na Slovensku je veľmi málo známa. Dokonca aj samotní Turčania boli veľmi prekvapení, keď videli, aké bolo odievanie v Turci rôznorodé. Vo všeobecnosti panuje predstava, že Turiec je biele nepopísané miesto na folklórnej mape Slovenska. A práve táto výstava v plnej miere a sile vyvracia tento výrok. Je tu inštalovaných takmer 800 kusov odevných súčiastok a doplnkov z Turca. Zároveň som sa snažila navrhnúť a realizovať aj zaujímavé výtvarné riešenie tejto výstavy, ktoré vtiahne návštevníka do dôb dávno minulých.

Zbierka ľudového odevu nehovorí len o tom, čo si naši predkovia v minulosti obliekali, ale aj o tom, ako žili. Na čo ste v tomto ohľade prišli počas rokov výskumu?

Keď hľadám nejakú inšpiráciu, tak vždy vycestujem do terénu. Čas strávený na výskumoch mám veľmi rada. Ale po tom všetkom, čo som si vypočula od informátorov, sa cítim rozpoltene. Pretože keby ste sa ma opýtali, či chcem žiť v dobe dávno minulej, keď sa nosili kroje, po cestách hrkotali koče, na priedomiach sa posedávalo, v oknách dreveníc sa mihotal plameň sviečky, či ohňa... Alebo chcem žiť v súčasnosti... Tak na túto otázku vôbec neviem odpovedať. Každá doba mala niečo, čím bola zaujímavá a inšpiratívna. Možno prežiť deň vtedy a deň teraz... Neviem. Ale snáď aj moje pocity budú vyslovené v citácií jednej informátorky: „V minulosťi bol život oveľa tvrčí. Ťaško sa robilo, na poľi, na gazdovstve, okolo statku... Aľe potom prišiel večer, začalo sa mráčkuvať... Ľudia posedávaľi na priedomiach, mladí korzuvaľi po ďeďiňe, otvšaďiaľ sa ozíval spev... Život bol kedisi ťaší, aľe oveľa krajší. Dňes je život smutní."

V Etnografickom múzeu sa ako kurátorka venujete odievaniu. Prečo ste si profesijne zamilovali práve túto múzejnú cestu?

Ľudový odev mal v mojom srdci vyhradené špeciálne miesto snáď odjakživa. Ani neviem prečo... Jednoducho to tak bolo a je. A keď sa mi naskytla možnosť ísť pracovať do Slovenského národného múzea v Martine a byť kurátorkou tak úžasného a rozsiahleho, takmer 35 000 kusového fondu ľudového odevu, tak to bolo niečo úžasné. Môj každý deň v práci je za odmenu. Ale na druhej strane musím povedať, že v súkromí nepatrím k tým vášnivým zberateľom „krojov". Podľa mňa tradičný ľudový odev patrí do múzeí a folklórnych kolektívov a nie do súkromných skríň, či šatníkov zberateľov. Tento môj výrok však nie je úplne jednoznačný. Pre mňa je úžasné, keď si rodina uchováva tradičný odev, alebo nejaké jeho súčasti ako spomienku na starú mať, či prastarú mať. Ale bola by som veľmi šťastná, aby toto rodinné dedičstvo jedného dňa neskončilo v kontajneri, či v ohni. Keď si najmladšia generácia uvedomí, že už to pre nich nemá hodnotu, nech sa toho tradičného odevu nezbaví takýmto spôsobom, ale nech ho radšej daruje múzeu, či nejakému folklórnemu kolektívu. A ešte by som chcela jedným konkrétnym prípadom poukázať nato, aký je pre mňa ľudový odev dôležitý. Som umeleckou vedúcou a choreografkou Folklórneho súboru Lysec. Keď sa rozhodujem, z akej lokality budem stavať nové tanečné číslo, nie je pre mňa prvoradá tanečná motivika z danej obce, či krása tradičných piesní a hudby... Ja sa rozhodujem podľa toho, aký tradičný odev majú v danej obci. 

 
Foto: Michal Lašút

S ľudovou kultúrou sa nestretávate len v práci. Ako ste spomenuli, pod Vaším vedením funguje úspešný folklórny súbor Lysec, ktorý má dospelú, ale aj detskú zložku. Ako motivujete svojich členov?

Motivovať deti je v dnešnej dobe veľmi ťažké. Ale napriek tomu musím povedať, že v Malom Lysci sa už 14 rokov stretáva úžasný kolektív detí s ktorými je radosť pracovať. Moja filozofia je, že všetko treba robiť na sto percent. Keď sme na sále a skúšame tance, tak vždy naplno. Neexistuje, že nejaké dieťa len odrecituje svoj text. Musí ho zakaždým prežiť. A potom je to vidieť aj na vystúpeniach. Deti idú na doraz. Keď je blato a oni si majú v choreografii kľaknúť, zdvihnú sukne a kľačia, keď sa majú pobiť v choreografii, tak je to ozajstná bitka, keď majú kričať, tak si ľudia zapchávajú uši. Aj to je dôvod, prečo prácu s Malým Lyscom milujem. Lebo tie deti sú skutočné. Keď vystupujú s choreografiou „Na moste", tak máte pocit, že ste sa preniesli 100 rokov späť a sledujete deti v Belej, ako sa hrajú na moste. A ako motivujem tanečníkov v dospelom súbore? Myslím si a dúfam, že najmä svojou energiou a svojím nadšením pre všetko, čo súvisí s tradičnou kultúrou a v neposlednom rade tvrdou prácou. Na tréningoch sú tri prepotené tričká bežné. Robíme tvrdo. Vedia, že im nič neodpustím. Mnohokrát sa mi moji tanečníci „vyhrážajú", že mi pred skúškou nasypú do vody nejaké utišujúce lieky, aby som nemala toľko energie na tréningu. Ale tak, ako som v detskom súbore dosiaľ mala vždy šťastie na dobrý kolektív detí, tak v dospelom súbore to platí tisícnásobne. Sme ako jedna veľká rodina. Všetko riešime spolu – prvé lásky, sklamania, pracovné problémy, problémy v rodinách. Folklórny súbor Lysec má v mojom srdci navždy vyárendované trvalé miesto.

Premieta sa Vaše pracovné zameranie aj do Vášho súkromného života? Dbáte napríklad viac na tradičné zvyky pri štedrovečernej večeri, vyzerá Váš šatník inak alebo máte nevšedné koníčky?

V mojom šatníku by ste zbytočne hľadali nohavice, či rifle. Táto odevná súčiastka je u mňa v úplnej nemilosti. Ja nosím stále sukne, či šaty. Dokonca aj doma. Dosť veľa si šijem a čo si neušijem, si kúpim. Ale poväčšine platí, že si kupujem veci ako polotovar. Nakoľko po ich kúpe si ich prešívam, prispôsobujem, ozvláštňujem. K môjmu šatníku a obliekaniu sa viaže viacero veľmi úsmevných príbehov. Bežne sa mi stáva, že sa ma ľudia pýtajú, či idem na vystúpenie a už som oblečená v kroji. Popritom mám oblečený civilný odev. Pre mňa bolo veľmi zaujímavé jedno zistenie... Ľudia vôbec nerozlišujú medzi tradičným ľudovým odevom a obyčajnými konfekčnými šatami, ktoré si na jednom rukáve vyšijem. Pre nich je to všetko „kroj". A áno... Môj súkromný život je veľmi poznačený tradičnou kultúrou. Môj manžel je folklorista a vedie Folklórny súbor Turiec. Ja v jeho súbore tancujem a on v mojom súbore hrá na rôzne ľudové nástroje. Je úžasné si nájsť v tomto svete človeka, ktorý ma absolútne dopĺňa a chápe. U nás dvoch je bežné, že si o polnoci tancujeme v kuchyni, alebo keď len prechádzam okolo neho, schytí ma do náručia so slovami „Poď si vyskúšať so mnou túto tanečnú kombináciu... Či je dobrá...", alebo len tak ležíme na gauči a dvojhlasne si spievame piesne z Horehronia. Tradičná kultúra je veľká súčasť našich životov. A či viac dbáme ako rodina na tradičné zvyky? S manželom žijeme v rodičovskom dome spolu s mojimi rodičmi. Musím povedať, že zvyky sa u nás dosť dodržiavajú. Mnohokrát je u nás doma počuť: Nemôžeš piecť kačku na Silvestra, veď nám uletí šťastie; nesadaj si na zem, veď je ešte mesiac, ktorý má v mene r; neber zo stola tie lokše čo ti spadli, tie sú pre anjelikov... Bežne sa u nás stáva, že keď potrebujem vyrobiť nejaké rekvizity do detského, či dospelého súboru nastupuje ocino. Vyrobí mi na želanie všetko – piesty, hada, lavičky... Keď šijem kroje a nestíham, nastupuje mamina a žehlí, došíva, odstrihuje nite... A môj manžel je neustále so mnou a ja s ním a vzájomne si pomáhame so všetkými našimi, niekedy aj uletenými, nápadmi. Myslím si, že môžem smelo tvrdiť o mne a mojej rodine, že tradičná kultúra a folklór je už pre nás diagnóza. 

 
Foto: Vladimír Ivan 

Už takmer rok prežívame nielen na Slovensku, ale aj vo svete pandémiu nového koronavírusu Covid-19. Pandémia výrazným spôsobom dopadla aj na fungovanie kultúrnych inštitúcií, vrátane múzeí. Už takmer rok zažívame väčšie či menšie lockdowny. Čo robí odborný pracovník múzea v čase, keď sú jeho dvere zatvorené?

Môj názor je taký, že múzeum bez návštevníka je veľmi smutná inštitúcia. Posledných pár rokov, ako začal „folklórny boom" a záujem o tradičný ľudový odev, sa u mňa dvere na kancelárii nezatvoria. Počet bádateľov na ľudový odev sa zvýšil niekoľkonásobne. Ale tomuto javu sa veľmi teším. A teraz, keď sú múzeá zatvorené, mám čas na tie veci, ktoré v bežný pracovný deň nestíham. Venujem sa oveľa viac zbierkam, ich uloženiu, označeniu, nahadzujem údaje o zbierkach do elektronického informačného systému. Ale popri tomto všetkom naďalej komunikujem s bádateľmi, s kolegami z iným múzeí, pripravujem výstavy, píšem odborné články, pokračujem v revízií zbierkového fondu ľudového odevu, pracujem na mojej vedecko-výskumnej úlohe a mnoho ďalších vecí, ktoré vyplývajú z toho, že som kurátorka pre fond Ľudového odevu.

Podľa Carla Gustava Junga, ak chce človek kráčať ďalej, musí najskôr prijať kríž na svojej ceste, musí prijať to, čo ho na jeho ceste postretlo. Prijali sme ako spoločnosť podľa vás túto pandemickú skúšku? Keď sa raz skončí, akí z nej vyjdeme?

Tak toto je veľmi ťažká otázka na záver. Podľa môjho názoru táto pandémia ukázala skutočné charaktery mnohých ľudí. A ako z nej vyjdeme? Ja len dúfam, že so cťou a že sa nebudeme musieť hanbiť za seba a za svoj národ.