5. 9. 2019

SNM – Múzeum Slovenských národných rád v Myjave a Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici

Miesto: Myjava, SNM – Múzeum Slovenských národných rád
Termín: 11. 9. – 22. 11. 2019
Vernisáž: 11. 9. 2019, 16.00 hod.
Kurátor: Božena Juríčková

Začiatkom tohto roka uplynulo 100 rokov od narodenia divadelného scénografa a sochára Daniela Gálika (6. 1. 1919 Myjava). Osobnosť i dielo tohto významného umelca, ktorý sa radí medzi najstaršiu generačnú vlnu slovenských scénografov a ktorého dielo dodnes zostáva relatívne v ústraní, si pri príležitosti tohto okrúhleho jubilea z iniciatívy Múzea SNR s odstupom rokov pripomína i rodná Myjava. V spolupráci so Záhorskou galériou Jána Mudrocha v Senici pripravili v novo rekonštruovaných priestoroch múzea komornú výstavu, opierajúcu sa o zbierkové fondy oboch inštitúcií, Divadelného ústavu v Bratislave a diela zo súkromného majetku. Výstava si nekladie za cieľ Daniela Gálika prestaviť komplexne; je nepatetickou poctou skromnému človeku, tvorcovi hodnôt. V zúženom výbere naznačuje dve tvorivé roviny autorovej tvorby, ktoré dlhodobo viac-menej paralelne koexistovali a sú i názorovo pevne previazané: scénickú a voľnú tvorbu.

Daniel Gálik napriek tomu, že sa na tvorivej dráhe pohyboval iba niečo vyše troch desaťročí a zo zdravotných dôvodov ju ukončil predčasne v staršom strednom veku, vytvoril závažné a aj pomerne bohaté dielo, predovšetkým v okruhu scénografickej práce, ktorá predstavovala jadro jeho výtvarných aktivít. Do divadelného prostredia vstúpil v r. 1947 a aktívne v ňom pôsobil do r. 1973; za toto obdobie skomponoval javiskový priestor pre 63 inscenácií. Zaradil sa medzi priekopnícku generáciu slovenských scénografov a v línii svojich nepočetných predchodcov, akceptujúcich najmä príklad českej školy, rozvíjal moderné tendencie priestorového budovania divadelnej scény. V otázke odborných skúseností sám bol žiakom architekta Martina Brezinu v Prešove na Priemyselnej škole stavebnej, ktorý ho motivoval vlastným príkladom smerom k zjednodušenému, konštruktívnemu a materiálovému (hmotnému) budovaniu scény, kde dôležitú úlohu zohráva okrem svetla aj vyváženosť a minimalistická skratka.

Daniel Gálik si vytvoril osobitý štýl, ktorý síce bez ohlušujúcej extravagancie, zato invenčne a sofistikovane koncentroval do jedného harmonického celku javiskové, inscenačné a výtvarné prvky, prihliadajúc pritom na možnosti resp. obmedzenia vlastného, dokonale známeho divadelného prostredia Novej scény, kde trvalo zakotvil. V protiklade k dobovému prúdu, prekypujúcemu rekvizitami, symbolickými detailmi a naratívnosťou, imperatívom jeho autentického rukopisu sa stali v prvom rade princípy čistoty, lapidárnosti scény, kde v triezvom priestore dominuje samotný herecký prejav. Vlastné scénické návrhy projektoval zhruba v dvoch základných polohách. Ťažisko predstavovala línia geometrizovaného minimalizmu, avizujúceho reálne prostredie deja, zatiaľ čo v rozprávkových inscenáciách viac uvoľnil priestor aj iluzívnym a poeticko-lyrickým vibráciám.

Vo svojej scénografickej práci eliminoval exponovanú farebnosť a obdobne ako ostatní kolegovia sa často opieral o techniku koláže. O papierovú koláž v línii surreálnych východísk sa zaujímal už v dobe štúdia a neskôr ju súbežne rozvíjal i vo svojej voľnej tvorbe, kde však prioritné postavenie od počiatku zaujímali sochárske úvahy. V tomto smere absolvoval aj mimoriadne výtvarné poučenie ako žiak i asistent prof. Jozefa Kostku. Napriek tomu, že nevytvoril rozvetvenú trojrozmernú kolekciu, k plastickej forme sa v nepravidelných intervaloch parciálne oblúkom vracal, pričom jeho nosným inšpirujúcim vzorom bol príklad poetického diela maliara a sochára Amedea Modiglianiho resp. rumunského expresionistu Constantina Brâncusiho. Gálikova sochárska tvorba, zameraná na figurálnu a portrétnu problematiku, vznikala v pomernej izolácii voči dobovému dianiu podľa modelu, ale predovšetkým ako následná reakcia na vlastné kultivované kresbové štúdie z vojnových rokov. Autorov výtvarný profil dopĺňa i sporadický maliarsky prejav, tvorí však výlučne študijnú a celkom nezáväznú kapitolu. Počiatočné štádiá jeho tvorby sú poznačené surreálnou poetikou avantgardných básnikov; vlastnému poetickému slovu napokon i sám osobne venoval istý, výsostne intímny kreatívny priestor. Daniel Gálik i na tomto poli rešpektoval programové princípy vyváženosti, triezvosti, harmónie. Tak ako napokon v každej oblasti tvorby, rovnako ako v živote.

Božena Juríčková

Mediálni partneri SNM: