Autor textu a foto: Jozef Konečný, SNM – Múzeum rusínskej kultúry 

SNM – Múzeum rusínskej kultúry sídli v budove, ktorú v roku 2011 získalo bezodplatným prevodom od Ministerstva obrany SR. Pôvodne boli priestory využívané Ozbrojenými silami Slovenskej republiky ako súčasť areálu Kasární A. Zápotockého v Prešove na Masarykovej ulici. Areál je lemovaný ulicami Raymanova, Východná, Dostojevského a Masarykova. V susedstve kasární (oblasť Raymanova ulica – Východná ulica – Kuzmányho ulica) sa nachádza areál bývalej vojenskej nemocnice (dnes sídlo nemocnice s poliklinikou a ďalších civilných subjektov).

Kasárne začali vznikať na konci 19. storočia (1895 – 1897) v období Rakúsko-uhorskej monarchie. Situovanie do blízkosti železničnej stanice Prešov (vznik v roku 1870) malo strategický význam.

Pôvodný názov dostali kasárne podľa českého stratéga a diplomata Jána Jiskru z Brandýsa. Po ich premenovaní podľa 2. prezidenta Československej socialistickej republiky na Kasárne Antonína Zápotockého, slúžili Československej ľudovej armáde. V časoch federácie a po vzniku samostatného Slovenska (1. január 1993) ich využívala Armáda Slovenskej republiky, resp. Ozbrojené sily Slovenskej republiky. Počas ich existencie je možné dohľadať viac ako 30 útvarov/jednotiek dislokovaných práve v týchto kasárňach.

Proces rušenia a scivilnenia vojenských objektov kasární A. Zápotockého začal pozvoľne od roku 2003. Budova, ktorú získalo múzeum, slúžila ešte v roku 2011 ako Brigádne obväzisko 2. mechanizovanej brigády (ambulancia, vojenskí lekári, stomatológia). V jednej časti bolo aj školiace jazykové stredisko. Pôvodne išlo o dva samostatné celky, značené ako budova č. 1 a budova č. 3. V 80. rokoch 20. storočia boli vstavaním prostrednej časti spojené do jedného objektu, čo je možné vidieť aj v súčasnosti, ako rozdielnu architektúru fasád z pohľadu ulice Masarykova. 


Vzhľad budovy krátko pred prevzatím do správy SNM – MRK v Prešove, november 2011 

 
Pôvodné značenie budovy zachované do dnešných čias

Zaujímavosti z histórie budovy

Prvý moment z histórie, na ktorý by sme chceli poukázať, je obdobie po krátkych, ale o to intenzívnejších bojoch 12. československej divízie (brigádny veliteľ generál Oleg Svátek) a v jej štruktúre začlenených útvarov, ďalej jednotiek Stráže obrany štátu, prípadne iných zložiek (četníci, finančná stráž) v marci 1939 (14. – 17. 3. 1939), ktoré sa odohrali na značne oklieštenom území Podkarpatskej Rusi. Proti nim stála niekoľkonásobná presila maďarskej armády, ktorá na priamy pokyn A. Hitlera začala územie postupne obsadzovať. Vojakov (Česi, Slováci, Rusíni a ďalší), ktorí statočne bojovali a bránili Podkarpatskú Rus, donútil ustúpiť rozpad Československa a vyhlásene Slovenského štátu (14. 3. 1939). Ich evakuácia sa následne uskutočnila za komplikovaných a dramatických okolností.

Centrom zhromažďovania sa stal Prešov, kde sa v priestoroch aj našich kasární sústredilo Veliteľstvo 12. divízie, Pešieho pluku 36, časť Pešieho pluku 20, niekoľko útvarov Stráže obrany štátu, Posádková nemocnica 12. divízie s personálom a zranenými vojakmi, ako aj ďalšie civilné osoby evakuované z Podkarpatskej Rusi na územie Čiech a Moravy. Výzbroj, výstroj a vo väčšine prípadov aj osobný majetok museli odovzdať príslušníkom Hlinkovej gardy. Následne boli pripravení nastúpiť na vlakové transporty na územie Čiech a Moravy, ktoré sa odišli z Prešova 20. a 21. 3. 1939 (v tom čase bol Prešov jediné železničné spojenie východu so západom).

Druhým zaujímavým momentom v histórii budovy je jej význam v budovaní výsadkového vojska Československej ľudovej armády.

Za deň vzniku výsadkového vojska možno považovať 15. august 1949. Dislokovanie výsadkového vojska, ako súčasti ČSLA na území Slovenska, sa začalo s organizačno-personálnymi opatreniami v marci 1950. 65. peší prápor dislokovaný v Olomouci sa reorganizoval na 65. výsadkový prápor. Jeho veliteľom bol mjr. Miroslav Kňourek. Prápor bol umiestnený najprv v Žiline, neskôr v Trenčíne, až napokon bol situovaný do Prešova a Sabinova.

Armádne velenie stanovilo zriadiť 22. výsadkovú brigádu v Prešove 1. októbra 1952. Jadrom brigády sa stali reorganizované výsadkové prápory 71., 65., 72. a 173. výsadkový delostrelecký oddiel. Znovu sa vytvorilo veliteľstvo a štáb brigády, brigádna výsadková škola a jednotky bojového zabezpečenia. 

Brigáda mala tabuľkovo 2800 osôb od svojho vzniku a počas existencie prešla viacerými reorganizáciami. Od vzniku v roku 1952 až do roku 1955 bola brigáda podriadená veliteľstvu výsadkového vojska, neskôr po roku 1955 veliteľovi 2. vojenského okruhu. Od roku 1958 sa stala organizačnou platformou pre všetky druhy výsadkového výcviku v ČSĽA. Prvým veliteľom bol pplk. Štefan Bundzák, v roku 1953 jej velil mjr. Lubomír Fallada a v roku 1954 velenie prevzal mjr. (plk.) František Mansfeld, ktorý jej úspešne velil až do roku 1969. Dňa 1. novembra 1955 bol brigáde priznaný čestný názov 22. výsadková brigáda „Banskobystrická – Slovenského národného povstania".

Na konci päťdesiatych rokov bolo rozhodnuté premiestniť brigádu do posádok v Prostějove (ČR) a Holešove na Morave. Presun sa uskutočnil v priebehu roka 1960. Stopa brigády sa dá nájsť aj v súčasnosti v nástupníckych jednotkách, ale už mimo Prešova, resp. aj Slovenska.

Činnosť 22. výsadkovej brigády a jej nástupníckych útvarov je trvalo zapísaná v životoch a spomienkach výsadkárov a vojakov, ktorí v nej slúžili. S úctou a hrdosťou možno konštatovať, že bola „hrotom meča armády". Svojou neľahkou prácou a dosiahnutým stupňom vycvičenosti a bojovej prípravy patrila k elite aj v porovnaní s armádami iných štátov.

Dôkazom pôsobenia 22. výsadkovej brigády v Prešove v rokoch 1950 – 1960 je aj pamätná tabuľa umiestnená na budove SNM – Múzea rusínskej kultúry v Prešove, kde bol umiestnený štáb a veliteľstvo brigády. Tabuľa autora Ladislava Platka vznikla z iniciatívy Klubu vojenských výsadkárov Slovenskej republiky a bola slávnostne odhalená 26. augusta 2005. 

 
Pamätná tabuľa 22. výsadkovej brigády SNP na fasáde budovy 

Aj dnes sa v interiéri budovy dajú nájsť stopy z čias pôsobenia vojska. Múzeum ich postupne pretvára a obnovuje na výstavné a prezentačné priestory tak, aby vyhovovali súčasným múzejným trendom. Napríklad miestnosť veliteľa 22. výsadkovej brigády plk. F. MANSFELDA na 1. poschodí dnes múzeum využíva ako výstavnú a reprezentačnú miestnosť. (viď. foto). Zámerom je obnoviť a zrekonštruovať celú budovu, jej interiér aj exteriér, aby bola dôstojným kultúrnym stánkom Rusínov ako aj širokej verejnosti, ktorá múzeum navštívi. 

 
Výstavno-expozičná miestnosť 

  
Pôvodná ručne kovaná mreža s uzamykateľnými dverami oddeľujúca vstup na 1. poschodie