Výstavba druhej účelovej budovy Slovenského národného múzea v Martine 1928 – 1932
Text: Barbora Wágnerová, historička dejín umenia, kurátorka SNM – Múzeí v Martine
Stavba druhej účelovej budovy Slovenského národného múzea v Martine súvisela s potenciálom rozvíjajúcej sa Muzeálnej slovenskej spoločnosti (ďalej len MSS), a to na pôde vedeckej, publikačnej, ale i zbierkotvornej, ktorej už nepostačovali priestory prvej budovy.
Vďaka finančnej podpore Ministerstva školstva a národnej osvety vo výške 500 000 Kč „rozbehla" MSS iniciatívu výstavby novej účelovej budovy v nezastavanej lokalite „na vŕšku" nad historickým centrom (dnes Malá hora). Dotácia bola len štartovacím kapitálom. MSS po celý čas bojovala s nedostatkom financií a okrem verejných zbierok a nízkych štátnych podpôr čerpala ďalší kapitál z pôžičiek.
Zahájenie stavby bolo viazané dátumom 10. výročia vzniku ČSR a v rámci dvojdňových augustových slávností (18. 8. – 19. 8. 1928) sa konala slávnosť položenia základného kameňa. Ešte v tomto roku vyhlásila MSS architektonickú súťaž, na základe ktorej bol projekt zadaný architektovi Milanovi Michalovi Harmincovi. Stavbu realizovala v rokoch 1928 – 1932 turčianska staviteľská firma Hlavaj – Palkovič – Uličný a podieľali sa na nej viaceré významné podnikateľské firmy v Československu. Konečný súhrn účtov, vrátane režijných prác, sa „vyšplhal" až do výšky 8 846 968,30 Kč.
Hlavné priečelie druhej budovy SNM v Martine, M. M. Harminc, marec 1930. Archív SNM, pobočka Martin, Registratúra MSS.
Výsledný návrh vznikol spojením viacerých architektových projektov, na základe pripomienok MSS a odbornej komisie, týkajúcich sa najmä dispozičných úprav. Ku konečnej realizácii prispela i Harmincova študijná cesta do Nemecka, v dôsledku ktorej urobil v projekte ďalšie zmeny. Pôvodne bola stavba navrhnutá ako dvojposchodová. Následne bol drevený krov nahradený železobetónovým a budova tak získala tretie poschodie a ďalších 1000 m2 výstavnej plochy.
Zámer MSS postaviť reprezentatívnu budovu, ktorá by bola „symbolom minulosti, ale i budúcnosti slovenského národa", sa podarilo architektovi premietnuť do komplexne riešenej funkčnej stavby. Budova je trojposchodová s dispozíciou v tvare písmena „T". Otvorená nezastavaná dispozícia zodpovedala aktuálnym dobovým požiadavkám priameho osvetlenia a vetrania, na rozdiel od zastavaných dvorov, ktoré sa často vyskytovali v zaslaných projektoch iných architektov. Okrem toho poskytovala otvorená dispozícia potenciál smerom do budúcnosti, prípadnou dostavbou do tvaru písmena „H".
Čelný a záhradný trakt sú výškovo posunuté a výškový rozdiel medzi nimi je vyrovnaný jedným schodiskovým ramenom. Situovaním schodiska medzi frontálne a záhradné krídlo dosiahol architekt maximálnu úsporu komunikačného priestoru (prípadných viacerých schodísk alebo chodieb) a zároveň docielil priestorové gradovanie výstavných siení medzi krídlami. Komunikačná os od vstupu až do výstavných siení je maximálne prehľadná a umožňuje plynulý prechod bez toho, aby sa návštevník vracal tou istou cestou.
Kritériá moderného múzejníctva spĺňala funkčná prepojenosť administratívno-prevádzkovej časti, účelovo zariadených depozitárnych a konzervátorských miestností a verejných priestorov. Suterén a prízemie boli vyhradené technicko-administratívnemu vybaveniu, ako i samostatne lokalizovanému bytu správcu v južnom krídle a samostatne prístupnej prednáškovej sále s knižnicou a čitárňou v severnom krídle. V suteréne bol byt domovníka a kuriča, kotolňa, sklady, práčovne, mangľovňa a časť archívu. V prízemí záhradného krídla, neprístupnom pre verejnosť, sa nachádzali depozitáre a priestor pre konzervovanie zbierok. Poschodia boli vyhradené výstavným priestorom – expozíciám a krátkodobým výstavám. Ľahší presun materiálu medzi podlažiami umožňoval nákladný výťah s elektronickým pohonom.
Architektonický koncept priečelia Harminc citlivo prispôsobil geniu loci – malebného miesta dominujúceho nad mestom. Požadovanú reprezentatívnosť priečelia dosiahol rytmizovaním architektonického článku pilastra, prechádzajúceho cez dve podlažia. Hĺbku priečelia vytvoril situovaním širokej arkády, ktorá súčasne tvorí vstupnú platformu do budovy a do prednáškovej siene. Rovnako reprezentatívne bola komponovaná vstupná časť vestibulu so schodiskom, obe obložené spišským travertínom.
Druhá budova SNM v Martine. Foto V. Benický, 1944. Fotoarchív SNM v Martine – MAK, č. foto 2826.
Podľa zásad funkcionalistickej architektúry boli na stavbe použité moderné technologické postupy a materiály. Základy a suterénne múry sú betónové, obvodové a nosné múry v ostatných podlažiach z pálenej tehly. Na stavbe je použitá železobetónová konštrukcia so železobetónovými stropmi z dutých tehál zn. NEO SIMPLEX. Strecha je pokrytá medeným plechom, zateplená korkovou a vzduchovou izoláciou. Na zastrešenie záhradného krídla tretieho poschodia bola navrhnutá železná presklená strecha. Na budove sú použité oceľové okná a zárubne systému KRAUS. Fasády sú omietnuté brizolitovou omietkou, sokle, arkádové stĺpy, pilastre, hlavný portál, časť oplotenia pred budovou sú obložené rezaným a kresaným ryolitom. Na obloženie vstupných a hlavných komunikačných priestorov budovy je použitý spišský travertín, kombinovaný na podlahe so zbuzanským mramorom, dovezeným z Čiech. Reprezentatívne je riešená i prednášková miestnosť, obložená dubovou dyhou. Podľa návrhu architekta nesie priečelie budovy nápis SLOVENSKÉ NÁRODNÉ MUZEUM s neónovým osvetlením zn. PHILIPS.
V roku 1933 bol vypracovaný návrh riešenia komunikácie k múzejnej budove – bočných ramien a prístupového schodiska s terasami. V dobe, kedy bola budova postavená, stelesňovala ideu moderného múzea. Aj s odstupom viac než osemdesiatich rokov sú mnohé z uplatnených zásad dodnes kladne hodnotené a sú dobrou školou tvorby účelovej budovy v dejinách slovenskej architektúry.