Značka na mape – opevnený hrad – rozprávkový zámok
Autorka textu: Katarína Malečková, SNM – Múzeum Bojnice
Foto: SNM – Múzeum Bojnice
To všetko v jednom je Bojnický zámok. Jeho najstaršie doteraz známe zobrazenie je piktogram na Lazarovej mape Uhorska. Lazarus Roseti bol kartograf a tajomník ostrihomského arcibiskupa Tomáša Bakócza. Mapu dokončil už v roku 1513, ale vytlačená bola neskôr v roku 1528 v Ingolstadte. Mapa nie je celkom presná, nemá sieť zemepisných súradníc a kresba polohopisu je pootočená o 45o doprava. Napriek tomu bola dôležitým dielom a stala sa predlohou pre ďalšie mapy. Je na nej zachytených 1270 obcí, medzi nimi aj Bojnice. Bojnický hrad ako značka na tejto mape je zobrazený ako opevnený objekt s hradbami a dvomi vežami a nápisom Boinytz.
Lazarus Roseti, výrez mapy s piktogramom Bojníc, 1528
Lazarus Roseti, výrez mapy s piktogramom Bojníc, 1528
Prvá písomná zmienka o existencii hradu je v Zoborskej listine z roku 1113. Už v tomto období bolo pôvodné slovanské hradisko prebudované na drevený a neskôr kamenný hrad ako majetok bohatého rodu Hont-Poznanovcov, ktorému v 13. storočí patrilo územie celej Prievidzskej kotliny. V priebehu 14. a 15. storočia sa v Bojniciach vystriedali viacerí majitelia, vrátane Matúša Čáka Trenčianského, ale z tých čias nepoznáme významné stavebné zásahy do podoby bojnického hradu. Bojnický hrad i panstvo boli vždy kráľovským majetkom. Kráľ ich prideľoval do zálohy alebo dedičného vlastníctva oddaným veľmožom. V roku 1489 kráľ Matej Korvín daroval bojnický hrad svojmu nemanželskému synovi Jánovi. V tomto období začala výstavba mohutného hradného opevnenia s vežami, ktoré bolo dobudované v rokoch 1494 až 1526 za vlastníctva rodu Zápoľských.
Tento pevnostný systém zostal zachovaný v murive aj s obrannými vežami dodnes. K vstupnej bráne s padacím mostom sa pripájali hradné múry prerušované v pravidelných odstupoch vežami. Zároveň bolo budované aj vonkajšie parkanové opevnenie. Príjazdová cesta k hradu už vtedy viedla pozdĺž vodnej priekopy k severnému nárožiu novej vstupnej veže. Dodnes sa v jej murive zachovali drážky pre padaciu mrežu, ktorou sa brána zatvárala. Táto podoba hradu bola zrejme inšpiráciou pre Lazara Rosetiho aby na mape Uhorska nakreslil opevnený objekt ako značku.
Juhozápadná starana hradu, 1860, barok
V roku 1527 daroval kráľ Ferdinand I. hrad Alexejovi Thurzovi. Pôvodný gotický hrad v tom čase upravili a prestavali na pohodlné renesančné sídlo s rovnako vysokými obytnými budovami zoskupenými okolo vnútorného nádvoria a neskôr začali stavať aj obytné krídla v predhradí. Vtedajšiu podobu hradu máme zachovanú na kresbách Johana Ledentua, ktoré boli vydané tlačou vo Viedni v roku 1639.
Po vymretí rodu Thurzovcov bojnické panstvo dostal v roku 1645 Pavol Pálffy. V Bojniciach znovu zavládol stavebný ruch a barokovú prestavbu realizoval cisársky architekt Filiberto Luchese a jeho dielňa. V tejto stavebnej etape obytné a reprezentačné priestory presunuli do predhradia. Stavebná aktivita na hrade utíchla koncom 17. storočia. Barokovú podobu hradu poznáme z katastrálnej mapy obce Cígeľ z roku 1790, aj z viacerých kresieb publikovaných v tlači počas 2. polovice 19. storočia. Tiež ju nájdeme na obraze v zbierkach bojnického múzea od Alexandra Brodszkého z roku 1856.
Podoba bojnického hradu sa v priebehu 18. a 19. storočia podstatne nezmenila. Po dlhšom období stagnácie a úpadku získal panstvo v roku 1852 jeho posledný šľachtický majiteľ, gróf Ján Pálffy. Chcel najprv hrad predať, ale neskôr sa rozhodol pre jeho prestavbu. Vzorom mu boli francúzske i tirolské gotické hrady: Amboise, Pierrefonds, Carcassonne, Perpignan, pápežský palác v Avignone, Merano a Kreuzenstein. Interiéry na grófovu objednávku zariadila innsbrucká firma Gebrüder Colli. Na prestavbe zámku sa podieľala aj firma Márton a syn – umelecké zámočníctvo z Bratislavy.
Architektom neogotickej prestavby bol síce Jozef Hubert, ale v skutočnosti sa často musel podriadiť bohatému zákazníkovi s vysoko vycibreným umeleckým vkusom, grófovi Pálffymu, ktorý kreslil, navrhoval, korigoval, riadil a samozrejme financoval všetky práce. Pôvodný barokový komplex sa zmenil na architektonicky zladený celok, ktorý dodnes dominuje celému kraju.
Johann Ledentua, Bojnice 1639, renesancia
Po ukončení prestavby bola zastavaná plocha celého objektu 4000 m2. Stavebné práce stáli približne 3 milióny korún a v zámku bolo 182 miestností, z toho asi 50 obytných izieb. Do prestavovaného hradu bol zavedený vodovod, splachovacie záchody, teplovzdušné kúrenie, ale svietilo sa acetylénovými lampami.
Gróf Ján Pálffy zomrel 2. júna 1908 vo Viedni ako starý mládenec a nedožil sa úplného dokončenia prestavby. Napriek sporom medzi dedičmi po jeho smrti, napriek rozpredaju jeho veľkolepej umeleckej zbierky, zámok, jeho zhmotnený rozprávkový sen tu stojí dodnes. Takmer sme o tento skvost prišli. V povojnových rokoch bol zámok sídlom viacerých inštitúcií, ktoré využívali jeho priestory na kancelárie, sklady a ubytovne. Dňa 9. mája 1950 vypukol veľký požiar, pri ktorom zhoreli všetky veže zámku. Deň po požiari boli vypracované návrhy na finančné zabezpečenie opravy a využitie obnoveného objektu pre múzeum, ktoré je v zámku dodnes a je súčasťou Slovenského národného múzea.
Aktuálny stav
Tento pevnostný systém zostal zachovaný v murive aj s obrannými vežami dodnes. K vstupnej bráne s padacím mostom sa pripájali hradné múry prerušované v pravidelných odstupoch vežami. Zároveň bolo budované aj vonkajšie parkanové opevnenie. Príjazdová cesta k hradu už vtedy viedla pozdĺž vodnej priekopy k severnému nárožiu novej vstupnej veže. Dodnes sa v jej murive zachovali drážky pre padaciu mrežu, ktorou sa brána zatvárala. Táto podoba hradu bola zrejme inšpiráciou pre Lazara Rosetiho aby na mape Uhorska nakreslil opevnený objekt ako značku.
Juhozápadná starana hradu, 1860, barok
V roku 1527 daroval kráľ Ferdinand I. hrad Alexejovi Thurzovi. Pôvodný gotický hrad v tom čase upravili a prestavali na pohodlné renesančné sídlo s rovnako vysokými obytnými budovami zoskupenými okolo vnútorného nádvoria a neskôr začali stavať aj obytné krídla v predhradí. Vtedajšiu podobu hradu máme zachovanú na kresbách Johana Ledentua, ktoré boli vydané tlačou vo Viedni v roku 1639.
Po vymretí rodu Thurzovcov bojnické panstvo dostal v roku 1645 Pavol Pálffy. V Bojniciach znovu zavládol stavebný ruch a barokovú prestavbu realizoval cisársky architekt Filiberto Luchese a jeho dielňa. V tejto stavebnej etape obytné a reprezentačné priestory presunuli do predhradia. Stavebná aktivita na hrade utíchla koncom 17. storočia. Barokovú podobu hradu poznáme z katastrálnej mapy obce Cígeľ z roku 1790, aj z viacerých kresieb publikovaných v tlači počas 2. polovice 19. storočia. Tiež ju nájdeme na obraze v zbierkach bojnického múzea od Alexandra Brodszkého z roku 1856.
Podoba bojnického hradu sa v priebehu 18. a 19. storočia podstatne nezmenila. Po dlhšom období stagnácie a úpadku získal panstvo v roku 1852 jeho posledný šľachtický majiteľ, gróf Ján Pálffy. Chcel najprv hrad predať, ale neskôr sa rozhodol pre jeho prestavbu. Vzorom mu boli francúzske i tirolské gotické hrady: Amboise, Pierrefonds, Carcassonne, Perpignan, pápežský palác v Avignone, Merano a Kreuzenstein. Interiéry na grófovu objednávku zariadila innsbrucká firma Gebrüder Colli. Na prestavbe zámku sa podieľala aj firma Márton a syn – umelecké zámočníctvo z Bratislavy.
Architektom neogotickej prestavby bol síce Jozef Hubert, ale v skutočnosti sa často musel podriadiť bohatému zákazníkovi s vysoko vycibreným umeleckým vkusom, grófovi Pálffymu, ktorý kreslil, navrhoval, korigoval, riadil a samozrejme financoval všetky práce. Pôvodný barokový komplex sa zmenil na architektonicky zladený celok, ktorý dodnes dominuje celému kraju.
Johann Ledentua, Bojnice 1639, renesancia
Po ukončení prestavby bola zastavaná plocha celého objektu 4000 m2. Stavebné práce stáli približne 3 milióny korún a v zámku bolo 182 miestností, z toho asi 50 obytných izieb. Do prestavovaného hradu bol zavedený vodovod, splachovacie záchody, teplovzdušné kúrenie, ale svietilo sa acetylénovými lampami.
Gróf Ján Pálffy zomrel 2. júna 1908 vo Viedni ako starý mládenec a nedožil sa úplného dokončenia prestavby. Napriek sporom medzi dedičmi po jeho smrti, napriek rozpredaju jeho veľkolepej umeleckej zbierky, zámok, jeho zhmotnený rozprávkový sen tu stojí dodnes. Takmer sme o tento skvost prišli. V povojnových rokoch bol zámok sídlom viacerých inštitúcií, ktoré využívali jeho priestory na kancelárie, sklady a ubytovne. Dňa 9. mája 1950 vypukol veľký požiar, pri ktorom zhoreli všetky veže zámku. Deň po požiari boli vypracované návrhy na finančné zabezpečenie opravy a využitie obnoveného objektu pre múzeum, ktoré je v zámku dodnes a je súčasťou Slovenského národného múzea.
Aktuálny stav