Kolekcia divadelných plagátov Dramatického odboru Vinohradskej obce
Autorky textu: Hana Zelinová, Tatiana Siekliková, SNM – Múzeá v Martine, SNM – MT – Múzeum kultúry Čechov na Slovensku
Foto: Slovenské národné múzeum – Múzeá v Martine, Múzeum kultúry Čechov na Slovensku
V roku 2009 získalo Múzeum kultúry Čechov na Slovensku do svojich zbierok kolekciu divadelných plagátov Dramatického odboru Vinohradskej obce, ktorá vznikala ako kultúrny spolok prevažne českých obyvateľov Bratislavy – Koliby (od 20. rokov 20. storočia miestna časť bratislavskej mestskej časti Nové mesto).
Ešte na začiatku 20. storočia sa v tejto časti Bratislavy nachádzalo „len pár domčekov chudobného vzhľadu", hostinec Strohhutte (Slamená búda) a počas 1. svetovej vojny postavené baraky pre núdzové ubytovanie rakúsko-uhorského vojska. K osídleniu Koliby dopomohla náhoda. Po príchode čs. armády do Bratislavy začiatkom roku 1919 železničiari maďarskej národnosti odišli do Maďarska, slovenských železničiarov bolo málo, preto bolo potrebné presunúť sem železničiarov z Čiech a Moravy. Pretože železnice boli pod vojenskou správou, boli železničiari ubytovaní v kasárňach na Krajinskej ulici a vo vojenských barakoch na mieste terajšej Železničiarskej ulice. Medzi železničiarmi boli aj bývalí legionári, ktorí si založili organizáciu Zväz bojovníkov za slobodu, Jeho výbor založil stavebné družstvo a v rámci riešenia ubytovania železničiarov začal rokovať so stavebným odborom vtedajšej Legiobanky o kúpe pozemku pre výstavbu rodinných domov na niekdajšom vojenskom cvičisku pri vtedajšej Dynamitke. Práve Dynamitka bola dôvodom, prečo tam bezpečnostné orgány výstavbu nepovolili. Následne Legiobanka kúpila celý komplex bývalých vojenských barakov i so záhradami, teda prakticky celú terajšiu Kolibu. Poloha miesta a krásne okolie železničiarov očarili a miesto prijali za svoj nastávajúci domov. Ešte do zimy roku 1920 tam družstvo postavilo 5 rôznych typov rodinných domov, z ktorých si železničiari podľa svojich finančných možností mohli vybrať. Do konca roka 1921 už na Kolibe stálo 58 rodinných domov, v roku 1922 ich pribudlo ďalších 70. V tom čase už mala Koliba 650 obyvateľov.
A prečo Koliba? Pomenovanie Slamená búda sa občanom nepáčilo a tak predseda stavebného družstva navrhol názov „Koliba", pretože na skalnatom najvyššom bode lokality pásli pôvodní chudobní obyvatelia kozy, výnimočne aj ovce a chýbala len tá koliba.
Už v máji roku 1922 sa na námestíčku zišlo 39 kolibských občanov, väčšinou členovia TJ Sokol a bývalí legionári a založili Kultúrny a osvetový spolok Vinohradská obec na Kolibe, ktorého programom bolo udržiavať priateľské styky a dvíhať kultúrnu úroveň kolibčanov. Na čele Vinohradskej obce stál richtár. Členovia obce sa medzi sebou oslovovali „sused" a „susedka". Spolok Vinohradská obec zvolil aj zábavný výbor, ktorý sa venoval príprave zábav a divadlu, čo bol základ dramatického krúžku. Pre jeho potreby si Vinohradská obec prenajala priestrannú kôlňu v hostinci Slamená búda. Jeho členovia tu svojpomocne vybudovali javisko, na ktoré sa ale muselo chodiť oknom – ináč to nešlo. Prvú divadelnú hru, Románek na horách, odohrali ochotníci v jeseni roku 1923. Jej úspech ich povzbudil k ďalšej činnosti a časom, keď už mali aj vlastnú 5 člennú hudbu, si dokonca trúfli aj na operetu.
Predmetný súbor 35 kusov divadelných plagátov, dokumentujúcich aktivity Dramatického odboru Vinohradskej obce, ktorá pôsobila pri pôvodne železničiarskej kolónii v dnešnej lokalite Bratislava – Koliba, sa zachoval zásluhou pána Jana Malého, ktorý sa v tejto časti Bratislavy narodil a vyrastal. Jeho rodičia pochádzali z južných Čiech, z okolia mesta Tábor. Už od mladosti sa zaujímal o históriu a kultúru Koliby, zaznamenával ju písomne, priebežne získaval fotografie a tak prirodzene vytváral aj kolekciu plagátov z divadelných predstavení miestneho dramatického krúžku. Od istého času začal riešiť uchovanie tejto kolekcie a následne ju po konzultácii s Veľvyslanectvom Českej republiky na Slovensku ponúkol Múzeu kultúry Čechov na Slovensku.
Plagáty sa z obsahového hľadiska delia na tzv. výtvarné a programové, pričom výtvarné obyčajne obsahujú určitý motív súvisiaci s uvádzanou hrou, oznamujú len základné informácie, teda uvádzaný divadelný titul, jeho autora a miesto uvedenia. Programové plagáty pozostávajú len z textu zobrazeného rôznou technikou na rôznom podklade, poskytujúceho podrobné informácie o uvádzanom titule, vrátane osôb, obsadenia a prípadných ďalších poznámok. Často uvádzajú počet dejstiev, resp. obrazov, ich charakteristiku a údaj o tom, kde sa dej hry odohráva. Súčasťou programových plagátov sú aj poznámky, napríklad o tom, že miestnosť, kde bude divadelné predstavenie uvedené, je vykúrená, alebo že po divadelnom predstavení bude nasledovať tanečná zábava. V zbierke sa zachovali aj plagáty kombinované, uplatňujúce aj výtvarný motív aj podrobné informácie o okolnostiach uvedenia divadelného predstavenia.
Dramatický odbor Vinohradskej obce bol mimoriadne aktívny. Napriek tomu, že kolekcia plagátov z rokov 1924 – 1937 obsahuje „len" 35 plagátov, o jeho aktivite svedčí aj to, že v apríli roku 1937 bolo uvedené jubilejné 100. vystúpenie súboru. Divadelné hry nacvičené Dramatickým odborom Vinohradskej obce (ďalej DO VO) boli pravidelne uvádzané pri príležitosti výročia vzniku Československej republiky, čo je vzhľadom ku genéze osídlenia mestskej časti Bratislava-Koliba zákonité, registrujú však napríklad aj jubileum vzniku českej hymny. Pravidelnou príležitosťou uvedenia divadelného predstavenia bývalo obdobie fašiangov a Silvester. Okrem toho sa konali aj predstavenia, ktoré neboli viazané na žiadnu politickú či spoločenskú udalosť. Príležitosti uvedenia zodpovedal aj repertoár. Kým výročia vzniku československého štátu boli oslavované hrami heroizujúcimi český, resp. československý národ od českých autorov, hry uvádzané na Silvestra skôr zodpovedali ľahšiemu žánru a mali komický charakter. Aj vďaka vlastnej kapele si DO VO trúfol aj na operetu a v jednotlivých uvádzaných predstaveniach uplatnil aj tanečné a hudobné vložky, pri ktorých spolupracoval s Telovýchovnou Jednotou Sokol Bratislava III. Dramaturgia zdôrazňovala spolupatričnosť s českou kultúrou, texty plagátov obsahovali aj informáciu, v ktorých známych pražských divadlách boli hry už uvedené. Ak bol predpísaným kostýmom český, resp. moravský kroj, členovia dramatického odboru si ich požičiavali od firiem pôsobiacich v českej časti Československej republiky, čo bolo vždy na plagátoch uvedené. V rámci činnosti dramatického odboru Vinohradskej obce sa výrazne uplatnili aj ženy, nielen ako herečky, ale aj ako autorky či režisérky uvádzaných titulov. Jazykom plagátov, a teda zrejme aj jazykom uvádzaných hier, bol v rokoch 1931 – 1937 jazyk český.