Chov včiel a získavanie včelích produktov malo v ľudovej kultúre postavenie doplnkového zamestnania alebo záujmovej činnosti. Výhodné geograficko-klimatické podmienky na hniezdenie včiel na území dnešného Slovenska umožnili Slovanom zaujímať sa o včelie produkty už od raného stredoveku. Prvú zmienku o včelárstve nachádzame už u podunajských Slovanov z 5. storočia nášho letopočtu. Od tohto obdobia až do súčasnosti prešlo včelárstvo viacerými vývojovými stupňami. Jedným z najstarších vývojových stupňov je lesné včelárenie alebo brtníctvo. Spočívalo vo vyberaní medu divým včelám z dutín stromov. Po nájdení stromu, v ktorom včely hniezdili, včelár vypozoroval, že v čase pokročilej jari včely z hniezda vyletujú, roja sa a hľadajú nový príbytok pre založenie hniezda. Aby nové hniezdo zostalo v blízkosti stromu, z ktorého včelí roj vyletel, tak včelári do stromov v okolí vydlabávali dutiny, brte, ktoré včely pri rojení obsadzovali. Človek si postupne začal jednotlivé stromy označovať znakom a tým dával na vedomie, že tieto stromy už nemôže nikto iný vyberať. Tu niekde možno hľadať počiatky racionálneho včelárenia, ktoré vznikom a vývinom feudálneho zriadenia nadobúdalo formu súkromného vlastníctva. Postupným prenášaním častí kmeňov stromov s včelími hniezdami k ľudským obydliam sa prechádzalo od lesného včelárenia k včeláreniu domácemu. Prenos úľov k domom je spätý s vlastníckym právom na lesy, ktoré si privlastnila šľachta. S nárastom ceny dreva zemepáni nedovoľovali dlabať brte v živých stromoch a ak sa chceli včelári o svoje včelstvo ďalej starať, museli si odkúpiť celý strom. Včelár tak odrezal časť kmeňa v ktorom bola brť a doviezol si ju k svojmu domu. Včelárenie sa tým stalo jednoduchším, prístupnejším a zároveň bolo včelstvo chránené proti odcudzeniu. Až v tejto fáze včelárenia vznikali rôzne tvary a typy včelích úľov.

V zbierkach Slovenského národného múzea – Múzeí v Martine (ďalej len SNM v Martine) sa nachádza viac než 150 rôznych typov a tvarov úľov. Vo všeobecnosti je za včelí úľ považovaný umelo vytvorený príbytok pre včely, ktorý vznikol akýmkoľvek pričinením človeka. Medzi najstaršie typy úľov z územia dnešného Slovenska patria rôzne typy klátov či dlabákov. Tie vznikali z práchnivých kmeňov stromov a brtí, do ktorých sa včely usadili. Včelár len odpílil časť práchnivého stromu, preniesol ho k svojmu obydliu, postavil na dosku a vrchnú časť zakryl. Neskôr začali včelári zhotovovať úle úpravou malej dutiny vzniknutej práchnivením vnútornej časti kmeňa, alebo dutinu zhotovoval v zdravom kláte vŕtaním a dlabaním. Med sa z týchto typov úľov vyberal zo strany letáča, zospodu, zvrchu a z najdokonalejších dlabákov zozadu.

Najstarší datovaný klát v zbierkach SNM v Martine pochádza z roku 1796 z Bacúcha v okrese Brezno. Bol vydlabaný z okrúhleho klátu topoľového dreva. V prednej časti, nad letáčom je vyrezaný jednoduchý vlastnícky alebo ochranný znak v podobe písmena „X" a letopočet 1796.

Okrem úľa z Bacúcha sa v zbierkach nachádza aj ďalší úľ s vlastníckym znakom. Ide o dlabák z Dolného Tisovníka z konca 19. storočia. Tieto kláty dokumentujú prvopočiatky zdobenia úľov a prejavu umeleckého cítenia ľudu na úľoch, ktoré sa vyvinulo z lesného včelárenia a označovania brtí vlastníckym znakom. 

Prenesením klátov a dlabákov k obydliu a následným zbavením kôry poskytoval úľ vhodnú plochu na rezbu. Postupne sa z jednoduchého zdobenia vlastníckym znakom a vročením prechádzalo k zložitejšej reliéfnej výzdobe. Takýto spôsob výzdoby dokumentuje napríklad dlabák z roku 1860 z Lesnice, ktorý má na prednej strane vyrezanú hlavu leva, alebo úľ s vyobrazením sv. Trojice z Piešťan zo začiatku 19. storočia.

Ďalším typom úľov používaných na území dnešného Slovenska sú úle upletené z prútia, úle s prútenou kostrou, vypletané trstinou alebo slamou a slamené úle rôznych tvarov a veľkostí. Ich rozšíreniu napomáhalo hlavne to, že materiál na ich zhotovovanie bol lacný a ľahko dostupný. Na zachovanie dobrej tepelnej izolácie sa tento typ úľov zvykol z vonkajšej strany natierať kašovitou hlinou zmiešanou s kravským trusom. Ich najväčšou nevýhodou bolo nutné dusenie včiel pri vyberaní medu. Najstarším bližšie datovaným úľom uvedených typov je slamený úľ valcovitého tvaru z Plaveckého Podhradia z roku 1860.

Včelári na našom území chovali včely aj v úľoch zbitých z dosák, ktoré sa používali ako stojany alebo ako ležany. Z nich sa v zbierkach SNM v Martine nachádza viac než 20 kusov. Tieto úle boli vyrobené prevažne v prvej polovici 20. storočia a až 12 z nich pochádza z obce Kaľamenová. Úle mali byť súčasťou včelína, ktorý mal byť situovaný v rámci plánovanej mlynárskej usadlosti z Kaľamenovej, v expozícii Múzea slovenskej dediny.

Najzaujímavejším typom úľov pre návštevníkov, kde sa najviac prejavovalo umelecké cítenie ich výrobcov, boli úle figurálne. Zbierka SNM v Martine pozostáva z takmer 30 kusov figurálnych úľov, ktoré možno považovať za jedinečné a unikátne prejavy tradičnej materiálnej kultúry na Slovensku. Túto zbierku si ešte predstavíme v ďalšom príspevku.