Text: Agáta Petrakovičová Šikulová
Foto: SNM – Múzeum Ľudovíta Štúra 

Múzeum slovenskej keramickej plastiky ukrýva medzi zbierkami rad zaujímavých exponátov. Patria medzi ne i nenápadné práce signované značkou JH. Keramika s touto značkou sa od modranskej keramiky líši, napriek tomu na nej badať stopy tradičnej keramiky. Pod zdanlivo neidentifikovateľnou značkou sa skrýva žena, ktorá zasvätila svoj život hline, Júlia Horová, (28.1. 019060 – 5.2. 01978). Umelkyňa, ktorá nám práve v dnešný deň pripomína, ako rýchlo plynie čas.

Júlia Horová je u zberateľov keramiky často pokladaná za ľudového umelca, pritom do umeleckého priestoru ju podnietilo vstúpiť práve západoeurópske umenie. Na odbore keramiky Umelecko priemyselnej školy v Prahe privítala mladú adeptku umenia v Modre dobre známa Helena Johnová. 

 

Johnová nastúpila po prvej svetovej vojne ako prvá profesorka keramického umenia na školu v Prahe a založila odbor keramiky, ktorý čerpal zo slovenskej keramiky. Na Slovensko smerovali aj prvé pokusy o praktické uplatnenie jej absolventov, konkrétne do Modry. Prišla do nej aj Júlia Horová. V modranskej keramickej dielni sa nachádzali dielne, ktoré slúžili študentom umeleckých škôl. Po štúdiách (1929) odišla Júlia Horová vykonávať asistentku odbornej keramickej školy v Tepliciach. Ovplyvnená pražským literárnym prostredím túžila spoznať francúzsku sochársku a keramickú školu, ktorá veľmi intenzívne vplývala na keramickú tvorbu v Československu. To sa Horovej podarilo, dostala sa do prestížneho Lachenallovho ateliéru, ktorý združoval umelcov rôznych národností. Paríž otvoril keramičke úplne nové obzory, štúdiom, návštevami galérií a múzeí, ale najmä spriaznenými debatami s umelcami sa v zdokonalila vo vlastnej tvorbe a spoznala nové materiály a techniky, ktoré si overovala v keramickom inštitúte Sévres.

Po návrate domov bola Horová požiadaná prevziať vedenie keramického odboru na škole umeleckých remesiel v Bratislave. Odbor viedla až do roku 1939. Odchod do Bratislavy mal v jej živote rozhodujúci význam. Slovensko sa stalo Horovej domovom a umeleckým zázemím. Ani v Modre neprestala komunikovať s renomovanými výtvarníkmi. Stala sa členkou slovenskej umeleckej besedy, nadviazala priateľstvo s Ľudovítom Fullom, Mikulášom Galandom, Josefom Vydrom, Karolom Plickom. V tomto období prichádzala často do modranských dielní, tu sa oboznámila s tradičnou ľudovou keramickou výrobou. V čase druhej svetovej vojny, kedy bola škola zatvorená intenzívnejšie spolupracovala s modranskou dielňou. V Modre sa naučila pracovať na hrnčiarskom kruhu, čím znovuobjavila základ keramického umenia. Tvorba, pedagogické vedenie a štúdium sa prejavili na osobnosti Júlie Horovej celkom zreteľne, stala sa odborníčkou na keramiku umeleckú, ľudovú i úžitkovú. Na základe podstaty sa snažila podať verejnosti obraz o minulosti majoliky a následne nájsť novú cestu k jej odberateľovi.