Text: Zuzana Demčáková, kurátorka zbierok SNM – Spišského múzea, spoluautorka výstavy
Foto: SNM – Spišské múzeum

Ďalšou z osobností výstavy SNM – Spišského múzea IN NOMINE CIVITATIS LEUTSCHA.... o tých, čo zanechali svoju stopu je humanista, reformátor, farár, spovedník, súčasník Majstra Pavla a predovšetkým Levočan Ján Henckel. V tomto meste sa v čase plnom zmien, 16. marca v roku 1481, narodil Jurajovi Henckelovi a Agnese Leudenschitovej. Stará doba pomaly odznievala a nová si v spoločnosti ešte nenašla svoje trvalé miesto. Aj do Levoče začali postupne prenikať nové myšlienky nastupujúceho humanizmu a renesancie, ktoré sa v Uhorsku rýchlo presadzovali aj zásluhou Mateja Korvína a jeho talianskej manželky Beatrix Aragónskej.

Henckelov rod, z ktorého pochádzali vážení a vzdelaní mešťania, v Levoči žil a pôsobil dávno pred jeho narodením. Pravdepodobne boli spríbuznení s Thurzovcami. Možno tak usudzovať na základe podobnosti erbov oboch rodín. Mladý Ján študoval vo Viedni a pravdepodobne aj v Bologni. Na univerzitách získal titul magistra slobodných umení a titul doktora teológie. Humanistické nasmerovanie v mladosti mu uľahčilo aj dedičstvo, ktoré získal po svojom strýkovi – spišskom kanonikovi Jurajovi Leudenschitovi. Ten mu odkázal nielen peniaze na univerzitné štúdium, ale aj svoju knižnicu. Po štúdiách Henckel postupne zastával funkcie békešského archidiakona, varadínskeho a spišského kanonika. V roku 1513 sa vrátil naspäť do Levoče, kde ho 28. novembra toho istého roku zvolili za farára.

Tu Henckel naplno prejavil náklonnosť k humanizmu. Humanistické myšlienky prenášal aj do konzervatívnej Levoče. Práve to mu spôsobovalo u mnohých veriacich nepríjemnosti. Pravdepodobne na ich podnet bola 1. januára 1518 na fare v Levoči vykonaná vizitácia prepoštom Jánom Horváthom. Okrem iného mala za cieľ preskúmať aj nezhody medzi farárom a veriacimi. Mestská rada spolu s richtárom podporila Jána Henckela a ako sa uvádza v Sperfogelovej kronike, ... vydala o svojom farárovi najlepšie svedectvo". Henckel využil svoje kontakty a na pozíciu rektora mestskej školy presadil anglického humanistu a erazmovca Leonarda Coxa, ktorý sa o niekoľko rokov neskôr stal vychovávateľom anglického kráľa Henricha VIII. Aktívne sa zaujímal o dianie v Európe, bol informovaný o reformácii prebiehajúcej v Nemecku. Svoj postoj k danej situácii, pretlmočil svojským spôsobom. V roku 1520 si objednal renesančný oltár u Majstra Pavla z Levoče. Zasvätil ho dvom západným a dvom východným Jánom. Okrem nich však oltár venoval ešte jednému Jánovi, Jánovi Gersonovi, kancelárovi Sorbony a jednej z vedúcich postáv kostnického koncilu, ktorý odsúdil Wiklefove i Husove názory. Gerson nebol svätým, preto ho dal Henckel namaľovať na samostatnú tabuľu, ktorú umiestnil na zadnú stranu oltára. Zdá sa, že jeho postoj k reformácii bol otvorený. Prijímal nové myšlienky ako stúpenec reformy cirkvi, ale nie ako stúpenec reformácie. Mal sporadické kontakty s Filipom Melanchtonom a jeho obdivovaným priateľom bol Erazmus Rotterdamský, s ktorým udržiaval čulú korešpondenciu a ktorého plánoval navštíviť okolo roku 1527.

V Levoči inicioval budovanie farskej knižnice, kde zanechal veľkú zbierku kníh. V jeho knihách sa často nachádza jeho ex libris, alebo záznam o tom, že kniha patrí práve jemu. Zaslúžil sa o zachovanie menších knižníc, ako napríklad knižnice Fraternity 24 spišských farárov. Tie postupne spojil do jednej. Celý súbor kníh sústredil do kostola sv. Jakuba. Tam dal dokonca v roku 1515 vybudovať osobitnú miestnosť nad kaplnkou sv. Juraja, ktorá bola dokončená v roku 1519. Všetky knižné exempláre nechal kvôli ochrane pripevniť k pultom reťazami. Knižnica obsahovala kódexy, inkunábuly a tlače zo začiatku 16. storočia, v celkovom počte 500 zväzkov.

V roku 1522 si Henckela vybrala košická mestská rada za farára, ako nástupcu zosnulého Jána Röbla. Ján miesto prijal a spolu s ním Levoču opustil aj Leonard Cox. V Košiciach pôsobil ako farár dva roky. Potom odišiel z úradu košického kňaza a stal sa dvorným kaplánom. Pravdepodobne vďaka Alexejovi Thurzovi ho na svoj dvor pozvala kráľovná Mária Uhorská – Habsburská (1505 – 1558), manželka a neskôr vdova po kráľovi Ľudovítovi II. Jagellovskom. V službách jej veličenstva nepobudol dlho. No aj napriek odchodu ostal v priazni kráľovnej. Tá sa listom z roku 1526 obrátila na pápeža s prosbou o udelenie pocty pre svojho bývalého dvorného kazateľa. Henckel vďaka jej intervencii získal ponuku stať sa biskupom. Rovnakú ponuku a rovnaký post dostal aj od Jána Zápoľského. Obe ich odmietol. Chvíľu pôsobil ešte ako košický farár a opätovne vstúpil do služieb kráľovnej Márie, ako jej osobný spovedník.

Možno práve v Budíne na kráľovskom dvore Ján nadviazal kontakty s Erazmom Rotterdamským. Tento post vykonával v čase, keď sa z mladej kráľovnej stala kráľovná vdova. Po neslávnej bitke pri Moháči, v roku 1526, prišlo Uhorsko o kráľa a Mária Uhorská o svojho manžela. Bol to práve Henckel, kto nabádal Erazma Rotterdamského v listoch, aby upriamil svoju pozornosť na mladú kráľovnú. Snažil sa ho presvedčiť, aby pre ňu sformuloval útechu, ktorá by jej uľahčila zmierenie nad stratou manžela. Najmä vďaka Jánovi vzniká na začiatku roka 1529 spis Vidua Christiana (Kresťanská vdova), ktorý Erazmus venoval kráľovnej, s pripomenutím zásluh Jána Henckela. Okrem Erazma Rotterdamského udržiaval Ján Henckel korešpondenčný styk aj s Filipom Melanchtonom. Osobne sa aktívne zúčastnil na augsburskom sneme v roku 1530.

Pravdepodobne v dôsledku svojich otvorených názorov a neskrývanej náklonnosti k Erazmovi Rotterdamskému, upadol Henckel do nepriazne nového panovníka cisára Karola V. Preto v roku 1531 definitívne odišiel zo služieb Márie Habsburskej a zo služieb kráľovského dvora. Presťahoval sa do Sliezska, kde pôsobil až do svojej smrti ako vroclavský kanonik a farár v Svidnici. Zomrel vo Wroclavi 5. novembra 1539.

Ján Henckel patril k výrazným postavám svojej doby. Podľa slov jeho súčasníkov bol ... človekom vysokých mravných zásad... zberateľom kníh, bol múdry, vzdelaný a láskyplný človek, ktorému bola cudzia akákoľvek ctibažnosť. V neposlednom rade bol človekom hlboko veriacim a zároveň pokrokovým obhajcom univerzalizmu a humanizmu. 

Ak ste si už prečítali o Jánovi Henckelovi, určite vám nebude robiť problém vylúštiť našu tajničku.