Majster Pavol z Levoče a Gašpar Hain. Osobnosti výstavy IN NOMINE CIVITATIS LEUTSCHA.... o tých, čo zanechali svoju stopu

Majster Pavol z Levoče a Gašpar Hain. Osobnosti výstavy IN NOMINE CIVITATIS LEUTSCHA.... o tých, čo zanechali svoju stopu

Foto: SNM – Spišské múzeum


Pokračujeme v predstavovaní osobností z výstavy SNM – Spišského múzea, ktorých mená sú neodmysliteľne späté s mestom Levoča. V mene tohto mesta rozvíjali a využívali svoje schopnosti a um.

Majster Pavol z Levoče (nar. okolo 1460 – zomrel medzi 1537 a 1542)

Je jedným z mála stredovekých umelcov, ktorých poznáme podľa mena. Menom však svoje diela nesignoval, ale ostalo pre nás zaznamenané v texte epitafu jeho vnučky.

Najstarším písomným dokladom o Pavlovi by mohol byť záznam v Mestskej knihe Sabinova z roku 1503, ktorý hovorí o pozlátení monštrancie magistrom Pavlom z Levoče. Tento údaj je prijímaný skepticky, keďže Pavol bol rezbár a nie zlatník. Údaj nemusí byť ale nepravdepodobný, ak si uvedomíme, že v príbuzenstve a medzi bezprostrednými susedmi nachádzame viacerých zlatníkov. Otec Pavlovej manželky – Melchior Mesingschläger, sa podľa označenia „Polierer" mohol venovať pozlacovaniu. Zlatníkom bol jeho zať Tomáš Schewerner a v susedstve žili aj zlatníci Henrich a Ján Wasserbauchovci. Zmienka o Majstrovi Pavlovi pochádza zo zápisnice Bratstva Božieho tela v Levoči v roku 1506, kedy Pavla prijali za jeho člena. Bratstvo pôsobilo v Levoči od začiatku 14. storočia a združovalo významných mešťanov a aj umelcov. Levočské bratstvo viedlo od roku 1431 protokol, v ktorom boli podrobne zaznamenané voľby predstavenstva, novoprijatí členovia, výdavky bratstva, dlžníci a pod. Roku 1506 po dlhšej pauze prijalo bratstvo nových členov a medzi tými, ktorí zaplatili za členstvo jeden florén, bol uvedený Paul Schniczer (Pavol Rezbár). Znamená to, že v tom čase musel byť už levočským mešťanom, mať istý majetok, viesť dielňu a byť ženatý. Jeho manželkou bola Margita, podľa všetkého dcéra Melchiora Mesingschlägera (Messingschlor), levočského mešťana a kostolného otca (Kirchenvater). Skutočnosť, že mesto dalo vytvoriť hlavný oltár farského kostola práve jemu nasvedčuje, že bol dôveryhodným mešťanom, ktorého dobre poznali a poznali aj jeho práce. Pavlov pôvod, školenie či staršie diela však nie sú známe. Z protokolu bratstva sa možno ešte dozvedieť, že Pavol bol roku 1515 zvolený za jedného z jeho starejších a túto funkciu vykonával do roku 1517. Podľa záznamov levočského kronikára Sperfogla v danom roku predal mestu Levoča desať sudov starého vína. Nemožno preto vylúčiť, že sa venoval aj obchodu. Zaujímavá je zmienka o Pavlovi z roku 1523, ktorá umožňuje nazrieť do „jeho kuchyne". V liste, ktorý sa zachoval v Bardejove, napísal maliar Teofil Stancel, že maľoval jeden levočský dom a od rezbára Pavla si musel odkúpiť zelenú farbu. Majster Pavol sa roku 1527 stal členom „radikálnejšieho krídla" mestskej rady. Vlastnil viaceré nehnuteľnosti v Levoči, ale krátku dobu aj v Rožňave a v Prešove. V Levoči mal dom na námestí (dnes č. 20) a veľké pozemky v okolí mesta, ktoré prenajímal. Posledné písomné zmienky o Majstrovi Pavlovi pochádzajú z 30. rokov 16. storočia. Roku 1534 bol v jeho dome väznený zbojník, ktorý oraboval levočských zlatníkov a roku 1537 sa spomína tragický moment, keď jeho syn Lukáš zavraždil tovariša, syna Mikuláša Steyrera z Krakova. Po tejto udalosti sa priame zmienky o Majstrovi Pavlovi už nenašli. Manželka Margita je v roku 1542 uvádzaná v mestských záznamoch ako jeho vdova. Okrem syna Lukáša mal Majster Pavol ešte tri dcéry. Najstaršia Margita bola vydatá za kamenára Wolfganga Klenna, pochádzajúceho z Hofu v severnom Bavorsku. Dcéra Dorota bola vydatá za levočského remeselníka, súkenníka Tomáša Hölnera. Meno tretej Pavlovej dcéry nie je známe (s otáznikom býva označovaná ako Katarína). Jej manželom bol levočský mešťan, zlatník a obchodník Tomáš Schewerner, ktorý vyvážal víno do Poľska a švábskeho Ulmu. Hrdosť na Majstra Pavla rezonovala v jeho rodine ešte dlho po jeho smrti. Hlásil sa k nemu aj manžel jeho vnučky, kamenár a sochár Martin Urbanowitz na rodinnom epitafe z roku 1621. V ďalších storočiach načas upadol do zabudnutia, jeho diela však nikdy neprestali byť zdrojom obdivu. 

Text: Mária Novotná, riaditeľka SNM – Spišského múzea v Levoči 

 

Gašpar Hain (1632 – 1687) 

Príbeh Gašpara Haina sa začal písať 17. februára v roku 1632 v Košiciach. Bol synom bohatého kupca Mikuláša Haina z Norimberka. Jeho starý otec, Gašpar Cramer, bol levočským richtárom. Aj vďaka rodinnému zázemiu mohli Hainovci svojím synom – Gašparovi a Viliamovi, dopriať kvalitné vzdelanie. Gašpar navštevoval wittenberskú univerzitu, kde získal vzdelanie a titul literatus. Po skončení štúdií sa vrátil naspäť do Levoče, kde bol v roku 1658 zvolený za rektora levočskej školy. Túto funkciu, tak ako to zapísal do svojej kroniky... po dobu šiestich rokov svedomite a s veľkou trpezlivosťou vykonával. Zastával aj funkciu senátora, notára a dokonca bol aj richtárom. Mesto Levoču reprezentoval aj navonok v kontakte so susednými mestami alebo v iných potrebných záležitostiach. Záujmy mesta sledoval aj v Banskej Štiavnici, kde sa spolu s radnými pánmi Georgom Gerstnerom a Jozefom Alaudom zaslúžili o návrat iného levočana, lekára, banského podnikateľa a neskoršieho levočského richtára Dávida Spillenbergera st., syna nie menej známeho levočského lekára Samuela Spillenbergera a osobného lekára Márie Séčiovej. Ako 28 ročný si Gašpar Hain založil rodinu. Jeho manželkou sa stala vdova po Jánovi Glatzovi. Postupne sa im narodili dvaja synovia a dve dcéry. Možno práve jedna z tých funkcií, ktoré Hain zastával, ho priviedla na myšlienku písať kroniku mesta, v ktorom žil a pôsobil. Mesto Levoča má kroník viacero, no tá jeho je najznámejšia a najpodrobnejšia. Zároveň sa radí k najbohatším popisom dejín mesta v bývalom Uhorsku. Vo väčšine prípadov bola kronika dielom jedného pisateľa, ktorý podrobne zaznamenával pre budúce generácie udalosti, ktoré sám prežil, o ktorých počul alebo o ktorých sa dozvedel z iných zdrojov. Preto každá kronika je ovplyvnená osobou kronikára. Nereferuje o veciach objektívne, ale zo svojho zorného uhla. Informácie vpísané do kroník odrážajú postoje, názory, záujem či dokonca nezáujem svojich tvorcov. Tak je to aj v prípade kroniky Gašpara Haina. Vo svojej kronike sa prejavuje jeho lokálpatriotizmus, keď opisuje, ako sa mesto preslávilo svojím mimoriadne dobrým pivom, ktoré nemá páru v celom Uhorsku. Bez konkurencie je aj tunajšie mäso a chlieb. Napriek subjektívnemu charakteru záznamov, sú kroniky cenným zdrojom informácii. V prípade dejín Levoče o to viac, že mestský archív spolu s radnicou zhoreli pri požiari v roku 1550. Hainova kronika zaznamenáva obdobie od roku 744 do roku 1684. Z časového rozsahu je zrejmé, že Hain nemohol byť svedkom všetkých udalostí, ktoré zapísal. Zaznamenal aj udalosti dávno pred svojím narodením. Jeho rozprávanie, najmä o pôvode spišských Nemcov, je zaujímavé, no nepresné. Na druhej strane práve v týchto záznamoch vidieť, ako rozhľad a vedomosti kronikára ovplyvňujú kvalitu jeho diela. K záznamom o starších udalostiach čerpal Hain informácie z diel Jordanesa, Aenea Sylvia Picolominiho a Antonia Bonfiniho. Okrem nich čerpal z kroník a zápisov starších levočských kronikárov, zo záznamov starého otca Gašpara Cramera, ako aj svojho otca Mikuláša Haina. Vďaka tejto kronike poznáme postup pri voľbe levočského richtára, mnohé údaje o cenách, informácie o mnohých trestných činoch a sporoch, ako aj záznamy o významných osobnostiach, ktoré mestom prechádzali alebo tu krátko pobudli. Gašpar Hain zomrel v roku 1687. V pamäti mesta ostáva jeho dom na námestí a je po ňom pomenovaná aj ulica. 

Text: Zuzana Demčáková, kurátorka zbierok SNM – Spišského múzea v Levoči