Spišský hrad

Spišský hrad

Foto: Tomáš Minárik

Spišský hrad je unikátny príklad stredovekého komitátneho kráľovského hradu. Nachádza sa na vápencovom (travertínovom) skalnom brale, vo vizuálnom prepojení na Dreveník a Sobotisko. Skalné hroty bez vegetácie predstavujú ojedinelý príklad zachovaného podložia, ktoré ovplyvnilo aj vzhľad interiéru hradu. Spolu s veľkým sklonom kopca znemožnili zastavať predhradie do tej miery, ako sme na to zvyknutí u iných hradov. Pod Spišským hradom sa nachádza systém jaskýň a celé územie hradu aj s okolím predstavuje významnú prírodnú lokalitu z hľadiska výskytu fauny a flóry. Spolu s okolitými vápencovými prírodnými lokalitami (Sivá brada) a Spišskou Kapitulou, previazanou na pútnické kaplnky na horizonte, to vytvára neopakovateľný pocit genia loci. 

Nezastupiteľný je tiež význam hradu ako dôležitej archeologickej lokality s dokladmi staršieho osídlenia. Najrozsiahlejšie výskumy hradu boli realizované v rokoch 1969 – 1978 pod vedením architekta Andreja Fialu a archeológa Adriána Valláška. Pamiatkové výskumy v rokoch 1968 – 1979 boli iba parciálne a jestvujúce nálezové správy sa týkajú najmä objektov hradného jadra a románskeho predhradia. Posledný výskum hradu sa uskutočnil v rokoch 2007 a 2008 pod vedením architektky Magdalény Janovskej. Prispel novými poznatkami a prehodnotil staršie, doteraz známe a publikované názory, najmä na stavebno-historický vývoj hradu, datovanie a historické pozadie vzniku jeho jednotlivých častí. Pokúsil sa o syntézu starších a súčasných poznatkov. Za významný prínos možno považovať aj nové zistenia archívneho výskumu, ktoré priniesli veľa nových údajov o datovaní vývoja hradu, najmä jeho ranostredovekej podoby. 

Za najvýznamnejší posun v interpretácii stavebného vývoja hradu sa považuje identifikácia dvoch obytno-obranných veží, vstupnej brány a k nim patriaceho opevnenia spodného predhradia ako stavieb vybudovaných v polovici 13. storočia na posilnenie obrany hradu po mongolskom pustošení v roku 1241. Výskum vyvrátil ich doterajšiu interpretáciu a datovanie do polovice 15. storočia, spájané s pobytom vojsk Jána Jiskru na Spišskom hrade. Opevnená stavba v podobe refúgia, ktorým prechádzala prístupová cesta na hrad, súvisela s celkovým posilnením obrany kráľovského hradu v podobe kombinácie murovaného opevnenia s drevozemným valovým opevnením. Na ňu nadväzovala stavba vstupnej brány stredného predhradia, kruhovej centrálnej obrannej veže hradného jadra a kruhovej veže pri jeho románskej vstupnej bráne, postavené na posilnenie bezpečnosti staršej časti hradného jadra a románskeho predhradia z prvej polovice 13. storočia. Nová interpretácia listiny z roku 1270 prispela k identifikácii tzv. Fiochovej veže na spodnom nádvorí, ktorá bola doteraz nesprávne stotožňovaná s prepoštovou vežou, postavenou na základe listiny Bela IV. z roku 1249 (v súčasnosti už predpokladáme existenciu dvoch samostatných veží). Postupná výmena drevozemného opevnenia za kamenné, ako aj jeho rozšírenie smerom od refúgia k strednému nádvoriu, kedy oba dovtedy samostatné celky splynuli do jedného, spolu s úpravou predbránia, realizované v 14. storočí pod talianskym vplyvom za vlády Anjouovcov, znamenali ďalšiu modernizáciu obrany hradu. 

Na základe archívneho výskumu bola identifikovaná a opísaná aj doteraz neznáma etapa Žigmundovej prestavby hradu v rokoch 1430 – 1437, ktorá sa týkala najmä severozápadnej časti hradného jadra a prispela k identifikácii „prepoštovej veže“, označovanej ako „okrúhla červená veža“ na západnom brale. Táto stavebná etapa sa spája aj s prestavbou románskeho paláca a domu kaplánov. V súvislosti s touto prestavbou bolo dokončené aj opevnenie v severozápadnej časti stredného predhradia, ktoré vzniklo rozšírením staršej časti nádvoria. Výskum priniesol aj novú interpretáciu dvoch kresieb ranogotickej podoby hradu, ktoré sa našli v ostení združeného okna románskeho paláca. Rovnako v nástennej maľbe z rokov 1507 – 1515, ktorá tvorí pozadie súsošia sv. Juraja v rovnomennej kaplnke Kostola sv. Jakuba v Levoči, sa počas výskumu podarilo identifikovať predstavu neskorogotickej podoby Spišského hradu zo začiatku 16. storočia, po prestavbe hradu Zápoľskými. 

Pri charakterizovaní pamiatkových hodnôt hradu musíme mať na zreteli jeho hodnotu ako celku, ktorý je výsledkom historického stavebného vývoja, materiálnej štruktúry a funkcie hradu. Nemenej dôležité sú aj jednotlivé stavebné objekty, ich konštrukcie, architektonické tvaroslovie a umelecká výzdoba, ktoré sú výsledkom a dokladom dobových používaných materiálov, technických riešení a použitých technológií. Pre budúce bádanie má vysokú pamiatkovú hodnotou množstvo zachovaných autentických fortifikačných prvkov, ako aj ostení, kamenných článkov, povrchových úprav, kamenárskych značiek a doplnkov. Rozdiely v typológii, technike, technológii, dokonalosti a forme spracovania jednotlivých konštrukcií navodzujú predstavu o možnostiach a zámeroch ich objednávateľov, o kvalite remeselnej práce a období vzniku. Môžu tak poslúžiť pri hodnotení ostatných stavieb nielen na území Spiša, ale aj širšieho okolia (územie historických väzieb v rámci Uhorska a Európy). 

Z hľadiska materiálového a konštrukčného riešenia patrí Spišský hrad a jeho súčasti medzi typické konštrukčné schémy tej-ktorej doby, ktoré sa dodnes zachovali v tak koncentrovanej a rôznorodej podobe iba ojedinele. Prispelo k tomu aj opustenie hradu po jeho vyhorení v roku 1780, čo spôsobilo, že hrad nebol poznačený mladšími prestavbami. Vápencový základ navyše neposkytol pôdu pre vegetáciu ako na iných opustených hradoch tej doby. Jednotlivé objekty a ich detaily sú dokladom vývoja bojovej a obrannej techniky pred prípadným útočníkom (ktorá samozrejme súvisela s vývojom zbraní, používaných v boji), a zároveň dokladom života na hrade, bytovej kultúry šľachty a remeselnej zručnosti väčšinou anonymných majstrov, ktorí toto dielo vytvorili. 

Spišský hrad je unikátny príklad vývoja hradnej architektúry nielen na Spiši, ale aj v celoslovenskom a európskom kontexte. Jeho plošne rozsiahla románska dispozícia z 13. storočia je dokladom obrannej a obytnej funkcie hradu s opevneným hradným jadrom (akropolou), románskym predhradím, refúgiom a dochovanými typologickými stavebnými druhmi, ako sú obranné veže, obytný kráľovský palác, cisterna, vstupné brány (veže). Táto podoba sa vo výraznej miere zachovala jasne čitateľná dodnes. Podobne aj všetky ďalšie slohové prestavby sú dokladom stavebného vývoja hradu a premien jeho funkcie, spočiatku ako kráľovského sídla a neskôr ako šľachtickej rezidencie.