Liptovskí murári pomáhali stavať Budapešť

od 27. 8. 2012 do 5. 11. 2012

 

 

Murári z Horného Liptova boli v 19. storočí žiadanými remeselníkmi. Najväčšiu slávu nedosiahli ani tak v rodnom kraji, ako pri stavbách veľkých miest južnejšie v rakúsko-uhorskej monarchii. Tradíciu spoľahlivej práce hornoliptovských stavbárov založili skupiny murárov a tesárov, ktorí pomáhali stavať Viedeň, Záhreb, Miškolc, Kečkemét, Segedín, Ostrihom, ale najmä Budapešť.

 

K murárčine sa Liptáci dostali ako ku sezónnemu zamestnaniu a z pomocnej zárobkovej činnosti sa rýchlo premenilo na pevne organizovaný hlavný zdroj obživy. Kvalifikovaní murári a tesári mali už po r. 1850 ustálenú organizovanosť svojich ciest. Spolu s nimi odchádzali aj stavební pomocníci a pomocnice. Odchody stavebných robotníkov spadajú už do začiatku 19. storočia, no najväčší rozvoj hornoliptovského murárstva sa začal okolo r. 1850, keď sa hlavný, už organizovaný prúd murárov upriamil na Pešť.

 

Medzi liptovské murárske obce, v ktorých sa murárstvo stalo rodovým zamestnaním patrili Bobrovec, Dovalovo, Hybe, Iľanovo, Jakubovany, Jamník, Konská, Liptovský Ján, Liptovská Kokava, Liptovský Ondrej, Liptovský Peter, Okoličné, Ploštín, Podtúreň, Pribylina, Svätý Kríž, Uhorská Ves, Vavrišovo, Vrbica a Závažná Poruba.

 

Výstava o hornoliptovských murároch, ktorú v Slovenskom národnom múzeu v Martine – Etnografickom múzeu nájdete do 4. novembra 2012, sleduje tri základné obsahové línie. Predstavuje verejnosti prostredie, z ktorého murári pochádzali i prostredie, v ktorom pracovali (Budapešť). Hlavnú časť výstavy tvoria fotografie najvýznamnejších stavebných diel, ktoré hornoliptovskí murári vytbudovali zároveň s dokumentáciou významných osobností z Liptova v oblasti stavebného podnikania z 19. storočia a začiatku 20. storočia. Výstava sa v neposlednom rade venuje aj prostrediu, do ktorého sa stavební robotníci vrátili a obohatení o skúsennosti z Budapešti vo svojej činnosti pokračovali.

 

Prvá etapa odchodov do Pešti je spojená s 1. polovicou 19. storočia. V týchto rokoch skupiny stavebných robotníkov z horného Liptova pracovali na budovách projektovaných nemeckými a rakúskymi staviteľmi. Boli to súkromné i verejné budovy napr. na Rákoczi út., Nádor út., Váci út, Semmelweis út., Szép út. V 30. – 40. rokoch sa podieľali na výstavbe Maďarského národného múzea, Vojenskej akadémie Ludovica, Župného domu a ďalších stavieb.

 

Päťdesiate až osemdesiate roky 19. storočia sú späté s druhou etapou rokov viažucich sa k stavebnej činnosti hornoliptovských murárov. V tomto období sa výrazne zvýšil počet odchodov murárov a ich pomocníkov (aj vplyvom Košicko – bohumínskej železnice). Stavební podnikatelia už dobre poznali vysokú odbornosť a kvalitu ich práce. Z týchto rokov zanechali murárski majstri stopy na takých stavbách ako napr. Lutherov dvor na Rákoczi út., Bazilika v Lipótvároši, kúpele na Margitinom ostrove, východná stanica – Keleti, Rybárska Bašta, Kráľovská opera, školy, nájomné domy, paláce a ďalšie objekty.

 

V tretej etape pôsobenia – 90. roky 19. storočia a začiatok 20. storočia boli už cesty liptovských murárov veľmi dobre organizované. Murári z Liptova na rozdiel od iných slovenských stavebných robotníkov tvorili uzavretý spoločenký celok. V týchto rokoch pracovali na výstavbe Budapešti nepretržite už celý rok (s krátkymi niekoľkodňovými prestávkami kvôli poľnohospodárskym prácam doma). Dochádzalo k výraznému preberaniu nielen kultúrnych prvkov, ale najmä nových poznatkov o technologických postupoch, materiáloch, pracovných nástrojoch, nových výrobkoch a tvarových, umeleckých i konštrukčných riešeniach. V tejto etape zaznamenávame najväčší rast výstavby Budapešti. Vznikli stavby ako napr. Drexlerov palác na Andrássy út., Múzeum umeleckého priemyslu, centrálu Poštovej sporiteľne, Krajinský archív, Múzeum krásnych umení, obytné domy a mnohé a mnohé ďalšie stavby. Pýchou liptovských murárov, lešenárov a hlavne fasádnikov bola ich účasť na výstavbe skvostu maďarskej architektúry – budovy Parlamentu, ktorú projektoval podľa londýnskeho vzoru Imré Steindl.